Petra Pogányová: Zlí ľudia sa boja sebavedomých ľudí

Autor:

Keď som Peťu prvýkrát počula rozprávať na cestovateľskom festivale o jej výstupe na afganskú horu Nošak, napadli mi ihneď dve veci. Jednak, že je tak trochu blázon, a jednak, že sa s ňou chcem okamžite skamarátiť. Petra Pogányová je cestovateľka, sprievodkyňa, lyžiarska inštruktorka aj horolezkyňa. Odvážny plavovlasý dobrodruh žijúci v neustálom pohybe. Okrem odvahy jej však nechýba ani veľká dávka skromnosti.

 

Tvoja prvá veľká cesta viedla do Pakistanu. Mala si vtedy iba niečo cez dvadsať rokov. Čo ťa k tejto ceste inšpirovalo?

Začalo to celkom náhodne a nevinne. Keďže moji rodičia sú horolezci, k horám mám blízko odmalička. Veľa som čítala o Himalájach v knižkách od rodičov, najmä o Nanga Parbat v Pakistane a chcela som sa tam ísť pozrieť.

 

A povedala si si, že to skúsiš stopom…

Ako študentka som nemala veľký rozpočet. Brala som si iba pár dolárov, obrovský batoh, stan, spacák, trekingové topánky. Už zo Žiliny do Bratislavy som však išla stopom. Pán, ktorý ma viezol, sa spýtal, kam to idem s takým veľkým batohom. Pripadalo mi blbé povedať mu, že do Pakistanu, tak som len povedala, že do Bratislavy za kamošom.

 

Čo bola v podstate aj pravda, lebo v Bratislave si sa mala stretnúť so svojím spolucestujúcim.

Na jednom cestovateľskom fóre na internete som našla odkaz istého Bratislavčana, že chce ísť do Pakistanu. Napísali sme si a rozhodli sme sa, že pôjdeme spolu. Pred cestou sme sa stretli iba raz v živote.

 

Dôverovala si mu?

Áno, na prvý pohľad vyzeral byť fajn a mal už aj niečo pocestované. Ani jeden z nás však nič nevedel o tom, či sa bude dať stopovať v krajinách, cez ktoré sme plánovali ísť.

 

Ako to s vaším stopovaním pokračovalo?

Už v Maďarsku sa nás pýtali, kam ideme. Vždy sme pre istotu prezradili iba nasledujúcu krajinu. Z Maďarska do Rumunska, z Rumunska do Turecka a podobne. Vtipné bolo, že vždy nás pred tou nasledujúcou krajinou vystríhali. Vraj tu u nich je ešte bezpečne, ale tam u cudzích už nie. My sme však mali svoj vlastný rozum. Povedali sme si, že keby bolo niečo nebezpečné, tak sa prinajhoršom vrátime.

 

Mali ste počas cesty aj nejaké dlhšie zastávky?

Zastavovali sme kadekde. V Turecku sme vyšli na Ararat. V Iráne sme vystúpili na horu Damavand. Mimochodom, Irán bol pre mňa prvý kultúrny šok. Nevedeli sme, čo máme čakať, no keď sme prekročili hranice, zažili sme extrémnu pohostinnosť. Všetci nás volali k sebe, pozývali nás na večeru, trvali na tom, že nám zaplatia lístok na autobus. Každý večer sme spali u nejakej rodiny. Keď sme prešli Irán, vedeli sme, že Pakistan a Himaláje sú reálne.

Tam sa to vo mne zlomilo. Odvtedy si cielene vyberám krajiny, o ktorých sa v médiách píše, že sú nebezpečné.

 

Prečo?

Pretože práve v tých krajinách, ktoré sú podľa médií nebezpečné, nájdem presne to, čo hľadám. Pokoj, bezpečie a krásnu prírodu nezničenú turizmom.

 

Zdá sa, akoby ste počas cesty nemali žiadne komplikácie.

Iba pri prekročení iránsko-pakistanských hraníc, na trase Zahedan – Quetta, sme boli nútení mať eskortu. (Je to asi 1000 kilometrový úsek a trvá 2-3 dni, pozn. MR.) Navyše, museli sme prespať na policajnej stanici, lebo v noci nám zakázali cestovať. Až na tento divný hraničný priechod bolo potom v Pakistane už všetko v poriadku. Potrápili nás ale veľmi vážne cestovateľské hnačky, ktoré trvali asi dva týždne. Nemocnica bola niekedy iba akási búdka, kde nám dali infúzie. Obaja sme ale boli očkovaní proti hepatitíde a brušnému týfusu.

 

Napokon ste sa dostali až do základného tábora Nanga Parbat a trekovali ste. Aký je to pre teba pocit, dostať sa na svoje vysnívané miesto?

Na samotnom mieste si to nikdy neuvedomujem. Až keď prídem domov, tak si uvedomím, že si žijem svoj sen. A potom si stanovím novú métu. Uvidím niekde nejakú fotku, nájdem dobré letenky alebo ma niečo inšpiruje. Veci začnú do seba zapadať a odrazu svoj cieľ vidím všade naokolo. Či už otvorím nejakú knihu alebo na kadejakých nápisoch. Zrazu všetko smeruje iba k tomu.

petra pogányová

Vysoké Tatry, Malá studená dolina. Zdroj: Archív Petra Pogányová

Peťa v Indonézii. Zdroj: Archív Petra Pogányová

Akú novú métu si si teda dala po Pakistane?

Vyhliadla som si Afganistan. Našla som lacnú letenku do Taškentu, odkiaľ som potom aj s dvomi spolucestujúcimi pokračovala do Afganistanu. Spolucestovateľom sa však nápad s Afganistanom napokon nepáčil. Jeden sa otočil hneď na začiatku v meste Kunduz a druhý chcel z Kábulu odletieť domov. Na letisku som sa dosť rozčuľovala a kričala som naňho, že ma nechal v štichu. Vtedy ma jeden Afganec poklepal po pleci a spýtal sa ma „Vy ste Slováci? Ja som z Bardejova!“. Na výzor čistý Afganec, menom Asad. Povedal, že má rodinu v Bardejove a navrhol mi, že ma odvezie do mesta Mazar-e Sharif ku svojej rodine.

 

Čo ti vtedy prebehlo hlavou?

Že to snáď nie je ani možné, že mám také šťastie. Veľmi som sa potešila.

 

Vôbec si sa nebála?

Ani trochu. Nesmieš myslieť na zlé veci. Vždy treba rozmýšľať pozitívne. Zlí ľudia sa boja sebavedomých ľudí. Okrem toho, aj keď nastane nejaká komplikovaná situácia, potenciálne zlo už nevnímam. Skôr začnem plánovať dopredu a rozmýšľam, ako sa z toho dostať.

 

Mala si vôbec niekedy z niečoho strach?

Asi nie (smiech). Ale nie, človek musí mať predsa strach, inak by sa zabil. Raz v Nepále som stretla dievčatko, ktoré išlo dole po strmej skale. Povedalo mi, že keď budem myslieť na to, že spadnem, tak určite spadnem.

 

Pocit strachu dokážeš očividne dosť dobre ovládať. Ako to robíš?

Vezmime si príklad z horolezectva. Keď sa pozriem hore a vidím stenu, musím si ju rozdeliť na malé časti. Sústredím sa vždy iba na krátke úseky a nie na celé sústo naraz. Psychika je v takýchto situáciách dôležitá. Fyzicky môžeš byť totiž úplne na dne, ale keď si psychicky silný človek, tak to dáš.

Ale najlepšie som sa to asi naučila ovládať pri extrémnom lyžovaní. Pri lezení je totiž človek istený. Pri lyžovaní sa však musím veľmi koncentrovať, lebo stačí jedna chyba a zabila by som sa. Na konci sezóny som preto často unavená viac psychicky ako fyzicky.

 

Ako pokračovalo tvoje afganské dobrodružstvo?

S rodinou Asada som strávila dva týždne. Potom ma odprevadil na hranice a ja som sa sama vrátila po zemi do Európy cez Tadžikistan, Uzbekistan a Turkménsko. Tam som sa potrebovala dostať na trajekt. Oznámili mi, že osobná loď nejde, iba nákladná, a tá stojí 100 dolárov. Povedala som, že nemám peniaze, na čo oni odpovedali, že tam teda ostanem navždy. Kapitán lode však nakoniec iba mávol rukou, keď sa o mne dopočul. „Akože to ty cestuješ? Sama? Bez peňazí? A stopom? No poď!“ A už som bola na lodi. Zoznámila som sa s posádkou, ktorá ma navyše zásobovala jedlom a vínom. Na mori však bola búrka, meškali sme päť dní, a tak mi medzitým vypršali víza. Aj to sa však vyriešilo. Keď nado mnou imigrační úradníci zalamovali rukami, len som pokrčila plecami v zmysle „no čo mám teraz robiť“ a pustili ma.

petra pogányová

V Afganistane. Zdroj: Archív Petra Pogányová

Petra Pogányová

Deti Asadovej sestry Peťu takmer nechceli pustiť, keď odchádzala. Zdroj: Archív Petra Pogányová

Petra Pogányová

Spomienka na milované Gruzínsko. Zdroj: Archív Petra Pogányová

Do Afganistanu si sa neskôr ešte vrátila. Tvoj výstup na Nošak (7492 m), druhý najvyšší vrch v pohorí Hindúkuš, bol celkom dramatický. Čo sa vlastne stalo?

Lákala ma oblasť Wakhanského koridoru, ale  roky som nevedela nájsť spolulezcov. Nakoniec sa pritrafilo pár Čechov, ale nerozumeli sme si vo výstupe, najmä pokiaľ išlo o pravidlá harmonogramu, takže som sa od nich odpojila.

Stretla som však troch Lotyšov a pridala som sa k nim. Aspoň som im doplnila posádku, keďže štvrtý člen ich skupiny dostal výškovú chorobu a bol odvezený do nemocnice. Vo výške 7000 metrov sme čakali na zlepšenie počasia, ale neprichádzalo to. Všetci sme už boli veľmi unavení, a tak som navrhla zostup. Oni nesúhlasili a chceli ostať ešte jeden deň. Jeden úsek však bolo treba zlaňovať, takže sme museli ísť spolu. Asi vo výške 6800 metrov sme sa napokon rozdelili. Ja som pokračovala v zostupe sama. Bolo to náročné, lebo som bola už veľmi unavená. Chcela som však stihnúť lietadlo, zatiaľ čo Lotyši chceli ísť pomaly a rozhodli sa prespať v kempe ešte jednu noc. Ja som ich už nestretla, ale dozvedela som sa, že nedopadli dobre. Skončili s omrzlinami, amputovanými prstami a keďže neboli očkovaní, dostali aj žltačku.

Asi ti ľudia často hovoria, že si mimoriadne odvážna. Uvedomuješ si, že sa v tomto vymykáš priemeru?

Práve naopak, pre mňa je to úplne prirodzené. Nemyslím si, že robím niečo extra alebo niečo, čo sa vymyká norme. Prekvapuje ma, keď po prezentácii za mnou chodia ľudia s údivom. Až sa cítim čudne potom.

Nerada sa chválim, kde všade som bola. Skôr ma musia niekedy nútiť, aby som sa pustila do rozprávania. Potom ľuďom veľmi rada poviem, že to, čo vidia v médiách, nie vždy platí a že v krajinách, ktoré sú často vykresľované negatívne, žijú milí ľudia a nie je tam kriminalita. Ak majú otvorenú myseľ, tak sa s nimi rada porozprávam.

Na druhej strane ma rozčuľujú ľudia, ktorí napriek tomu, že nikdy necestovali, automaticky odmietajú všetko, čo im poviem a slepo veria informáciám z médií. Žiaľ, takíto ľudia dosť výrazne prevládajú a s nimi sa takmer nedá porozprávať.

petra pogányová

Výstup na Denali (6190 m), Aljaška. Zdroj: Archív Petra Pogányová

Petra Pogányová

Anića Kuk, Paklenica 2013, Chorvátsko. Zdroj: Archív Petra Pogányová

Petra Pogányová

Peťa v Alpách v pozadí so štvortisícovým masívom Grandes Jorasses. Zdroj: Archív Petra Pogányová

Ako vnímajú rodičia tvoje potulky svetom?

Poznajú ma, vždy ma podporovali a vedia, že sa viem orientovať vo svete. Odmalička ma viedli k samostatnosti. Mama chcela, aby som sa nebála, a tak ma ako dieťa posielala samu na autobus a do obchodu, hoci iné deti v mojom veku nechodili samé. Aj teraz zvykne spomínať, že som chodila sama na nákupy, keď susedove deti nevedeli prísť ani zo školy domov.

 

Zmestí sa do toľkého cestovania aj nejaký muž? Akého partnera by si si priala?

Mal by byť dobrý človek. Dobrý v srdci. Aby nebol závistlivý či zákerný. Musí mať charizmu a mohol by byť športovec, aby sme mali spoločné aktivity. Bolo by super, keby sa našiel taký, ktorý by cestoval rovnako ako ja.

 

Teraz cestuješ vkuse. Chceš takto žiť neustále alebo plánuješ raz aj spomaliť alebo ako sa hovorí „usadiť sa“?

Ja žijem teraz, dnes, zajtra. Neriešim budúcnosť. Aj tak je vždy všetko inak, ako si človek nalinkuje. Treba robiť to, čo človeka robí šťastným a to ho dovedie na tú správnu cestu. Ale pokiaľ ide o plány, tak rada by som si spravila rok voľna, bez sprevádzania.

 

Čo ťa cestovanie naučilo?

Naučilo ma, že sa nemám v živote báť. Že si mám ísť za tým, čo chcem a všetko sa nejako vyrieši. Už po prvej ceste do Pakistanu som pochopila, že cestovanie nie je vôbec nebezpečné. Nepotrebuješ ani peniaze, ani spolucestovateľa. Nič. Stačí iba chcieť a dostaneš sa tam, kam chceš.

 

Petra Pogányová (33)

Petra PogányováPochádza zo Žiliny. Vyštudovala environmentálny manažment na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a ekológiu na Technickej univerzite vo Zvolene. Pracuje ako sprievodkyňa slovenskej cestovnej kancelárie a lyžiarska inštruktorka. Väčšinu času trávi na cestách. Vyhľadáva extrémne športy a zážitky, venuje sa najmä horolezectvu, extrémnemu lyžovaniu a skialpinizmu. Má za sebou mnoho výstupov na Balkáne, v Alpách, Kaukaze, Turecku, Maroku, pakistanských a indických Himalájach, pokus o výstup na Nošak (7492 m) v afganskom Hindukúši a v roku 2017 úspešný výstup na Denali (6190 m) na Aljaške, za čo získala aj čestné uznanie slovenského horolezeckého spolku James.

 

Všetky fotografie sú použité so súhlasom Petry Pogányovej, ktorá poskytla súhlas so spracovaním osobných údajov na účely tohto článku.

Hľadáte šikovné cestovateľské pomôcky? Stiahnite si ZADARMO môj e-book s názvom 22 super produktov na cestovanie a nechajte sa inšpirovať mojimi tipmi na produkty, ktoré mi cestovanie výrazne uľahčujú a spríjemňujú.

Videli ste už moje najnovšie video Ako som trekovala so svojou 62-ročnou mamou?

Máte radi vysokohorský treking? Poďte so mnou na Mera Peak (6747 m) v Nepále! 

6
6 Responses
  • alex luczy
    jún 18, 2018

    mila peta, klobuk dolu, srdecne ta zdravim a boskavam, sanika luczy

    • Petra Poganyova
      jún 20, 2018

      Sani dakujem, Ty si pre mna velkou inspiraciou a rada o Tebe citam 🙂

  • Marián Zienkovský
    jún 18, 2018

    Ďakujem za fajn rozhovor, Petru som kedysi viezol z Warszawy do Žiliny stopom, veľmi zaujímavý človek. Mimochodom, ak by ste potrebovali nocľah v hlavnom meste Poľska, naše dvere sú pre Vás otvorené. Pekný deň!
    Marián

    • Petra Poganyova
      jún 20, 2018

      Marian, nikdy nezabudnem na Tvoj zivotny pribeh……A dakujem, nech sa dari, ked pojdem okolo, ozvem sa 🙂

  • Richard
    jún 18, 2018

    Pozdravujem Petru, také jsem ji jednou vezl stopem z Tater do Žiliny ???? Moc hezky jsme si tenkrát popovídali a Petra mě velmi inspirovala. Přeji hodně štěstí a pokud by byla cesta přes Plzeň tak se opět velmi rád setkám a třeba i střechu nad hlavou nabídnu. ????

    • Petra Poganyova
      jún 20, 2018

      Jeej, to je super, ze sa az sem preklikali dobri ludia, co ma viezli stopom! Velka vdaka! Pozdravujem! 🙂

Máte otázku alebo komentár?

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *