O škaredých aj pekných návratoch, nájdených úsmevoch a pekných oblohách. O nás a našej prítomnosti. Lebo len tá je podstatná.
Vy hnusné návraty
Odmalička som neznášala návraty. S nechuťou som sa pozerala na škaredé paneláky zo zadného sedadla našej bordovej Škody 120, ako sme sa po prázdninách na východnom Slovensku vracali naspäť do Komárna. Niečo skončilo a bolo mi za tým smutno.
Smutno mi však bolo vždy aj po skončení Vianoc pri návrate do všedných dní. Ostalo len akési prázdno a bolo veľmi podobné tomu poprázdninovému.
Nenávisť k návratom vo mne ostala aj v dospelosti. Plakala som, keď sa zdvihlo lietadlo vo Washington DC a bralo ma nezastaviteľne naspäť do Európy. Štúdium, parádny campus, priatelia aj krátke lásky to všetko ostalo za oceánom.
S odporom som chodila po meste a sálala zo mňa nespokojnosť. Hoci som bývala v centre Bratislavy a každý deň prechádzala cez pekné historické centrum, aj tak som nechápavo pozerala okolo seba. Čo tu ešte robím? Mala som pocit, že sa nehodím do prostredia, že som tam akosi navyše. Cítila som v kostiach, že musím opäť zdvihnúť kotvy. Tie pocity boli hlavne zodpovedné za to, že som sa na nejaký čas opäť vytratila do zahraničia.
Nevitaj doma!
Na nejaký čas som si dobila baterky na cestách. A potom zase naspäť. Návraty mi nijako nespríjemňovali ani ľudia, ktorí ma ako prví „privítali“.
S veľkým batohom, dvomi veľkými taškami a tirolským klobúkom na hlave som cestovala od skorého rána z Innsbrucku. Sťahovala som sa domov po pol roku. Z posledných síl som sa doplazila so svojou batožinou k okienku na vlakovej stanici. Prípoj z Bratislavy odchádzal o tri minúty, no od okienka ma delil dlhý rad.
„No dovoľte! Ste drzá ako opica!“ osopila sa na mňa jedna pani, keď som ľudí v rade poprosila, či by ma nepustili dopredu. Ďalší vlak mi išiel o dve hodiny.
„Okamžite si vyložte batoh do batožinového priestoru, lebo vám dám zaplatiť za všetky štyri miesta,“ vyšplechla na mňa sprievodkyňa vo vlaku, keď som sa vracala zo seminára v Bruseli. Namietala som, že batoh je strašne ťažký, takže ho vyložím, až keď si niekto prisadne, no neobmäkčilo ju to. A tak som ho horko-ťažko s Božou pomocou nakoniec vyložila, hoci vlak ostal až do konečnej poloprázdny.
V takých chvíľach som mala vždy chuť otočiť sa na opätku a vrátiť sa do cudziny. Niekam tam, kde mi šofér autobusu odkýval, keď som vystupovala, kde sa ľudia usmievajú, aj keď vás nepoznajú alebo tam, kde sa na ulici zastavia a pochvália vám krásnu vyšívanú šatku, ktorú máte po babke.
[adinserter block=”21″]
Prítomnosť je podstatná
Dnes je všetko inak. Už nemám nič proti návratom, práve naopak. Milujem sýtomodré oblohy a sýtozelenú trávu, aká vie byť len u nás. Po dlhšom čase v Ázii a jej sivých, zakalených oblohách ma zakaždým príjemne prekvapí a poteší. Užívam si maličkosti, pezinské vinohrady, karpatské lesy a svätojurské víno.
Ako sa to stalo? Mávol snáď niekto čarovným prútikom? Ale kdeže!
Len som sa naučila viac žiť v prítomnosti a menej pred ňou utekať. V zásade som spokojná kdekoľvek, doma aj nedoma. Vlastne, doma som všade tam, kde je práve môj batoh a kde sa cítim príjemne a bezpečne. Snažím sa žiť tu a teraz. Prítomnosť je podstatná.
Na druhej strane, zdá sa mi, že aj ľudia sa dnes už viac usmievajú, prihovárajú a pomáhajú si. Neviem, či je to tak naozaj alebo je to iba môj pocit. Dávno na mňa po návrate nikto nevybľakoval na stanici či vo vlaku.
Možno je to iba tým, že aj ja som sa prestala tváriť ako kyslá uhorka, že som sa zase vrátila. Nedovolím, aby sa to, čím ma cestovanie nabilo, krátko po návrate stratilo medzi trpkými dušami. Každý deň si prajem, aby som bola pre druhých svetlom. A zdá sa, že svetlo prichádza aj z opačného smeru. Verím totiž, že to, čo do sveta vysielame, to sa nám aj vráti. Namaste!
 Lákajú vás Himaláje? Chcete sa pozrieť ako sa trekuje v najvyšších horách sveta? S cestovateľskou príručkou Krok za krokom po Himalájach plnou rád, informácií a skúseností sa v Nepále nestratíte. |
