Ako som si prestala ohrýzať nechty

Ohrýzanie nechtov je bežný zlozvyk detí a dospievajúcich ľudí. Ale ja som už dospelá. Ibažeby ešte nie celkom… V tomto článku vám prezradím ako som si prestala ohrýzať nechty až vo svojich 32 rokoch.

Kožka nie je necht

No dobre, vysvetlime si to hneď na úvod: ohrýzala som si kožku okolo nechtov, nie nechty. Po anglicky sa tá kožka volá cuticle, no po slovensky na to neexistuje normálny výraz. Výraz „ohrýzam si kožku“ znie príšerne a evokuje kadečo inšie. A ak si myslíte, že cuticle sa rovná kutikula, tak ste na omyle, lebo kutikula je vrstva na vonkajšom povrchu pokožkových buniek rastlín a živočíchov, takmer nepriepustná pre plyny aj vodné pary.

„Nehrýž si nechty!“ Upozorňovali ma roky, vlastne od nepamäti, lebo si nepamätám kedy tento môj kanibalizmus začal.

„Ja si nehrýžem nechty, ale kožku okolo nechtov,“ protestovala som.

Jasné, že občas padol za obeť aj nejaký ten nechtík, ale u mňa to bol vedľajší efekt zlozvyku. Keďže však tento článok je o tých, ktorí si kušú nechty a aj o tých, ktorí si kušú kožku, ďalej budem používať radšej súhrnný terminus technicus „ohrýzanie prstov“. Právnik by napísal: ďalej len ako „ohrýzanie prstov“.

Požieraš sám seba

Ohrýzanie sa najčastejšie dialo počas rozmýšľania, bdelého snívania alebo, keď mi myseľ len tak nekontrolovateľne behala. Skrátka, skoro vkuse. Ani som si to neuvedomovala a kožka bola fuč. Namiesto nej ostal záder, krv a bolesť. Ani to ma však nezastavilo. Rozbabraný prst treba predsa upraviť! A presne vtedy sa to najviac zvrhlo. Malilinký nevinný záderík som upravila tak, že som si utrhla aj z mäsa. Tí, ktorí sú alebo boli na tejto lodi, veľmi dobre vedia, že aj ten najmenší záder dokáže človeka neskutočne iritovať.

Bola to denno-denná súčasť môjho života. Nehrýzla som tuším iba počas turistiky v prírode, jogy a tancovania. Keď nad tým tak rozmýšľam, tak asi iba vtedy, keď som bola telom a duchom súčasne prítomná a bola som úplne zrelaxovaná – moderný človek by povedal, že vtedy, keď som bola mindful. Okrem toho ma zastavili už iba hygienické obavy, takže prsty som si ohrýzala menej aj počas cestovania a dlhších presunov, ale aj to iba v krajných prípadoch. Viem, hnusné!

Asi som psychoš

Kedysi som čítala knihu od psychiatra, ktorý, ak si dobre pamätám, napísal, že ohrýzanie prstov u detí je dôsledkom pocitu neistoty. Išla som sa spýtať na názor kamaráta psychológa.

„Frigidita, neurotickosť, sexuálny deficit,“ znela Ivanova odpoveď. No to mi teda naložil. „U Freuda toho nájdeš veľa,“ dodal kamoš psychológ.

Sigmund Freud argumentoval psychosexuálnym vývinom človeka počas jeho orálneho štádia v prvom roku života. Príčinou ohrýzania je vraj príliš dlhé alebo prikrátke dojčenie. Orálna fixácia sa môže podľa neho neskôr okrem ohrýzania prstov prejaviť aj vo fajčení, sarkazme, alkoholizme, prejedaní sa či vrelom vzťahu k orálnemu sexu. (Zdroje: primar.sme.sk, ahtate.ru) Noo, sorry Sigmund, ale nemám žiadny z uvedených prejavov. Vlastne pár rokov som fajčila, ale to bol skôr trend a šúľanie cigariet ma bavilo a… To je jedno! Prestala som dávno a jednoducho a basta.

Ivanovi vravím, že Freudove poznatky mi pripadajú trochu odveci.

„V kontexte viktoriánskej doby to nebolo až tak odveci. Ja nie som jeho zástanca, ale v určitých prípadoch sa s ním stotožňujem,“ hovorí Ivan.

Ďalej neprotestujem a nič viac z psychológie radšej nezisťujem, lebo by som mohla ísť rovno na psychiatriu.

Dieťa ašpiruje na dámu

Roky mi neprekážalo, že si ohrýzam prsty. Bolo mi to fakt jedno. Keď som potom bola párkrát pozvaná do televízie, začalo mi to vadiť. Hanbila som sa za svoje prsty. Pripadalo mi to škaredé a hlavne detinské. V detstve sa to ešte strpí, no do dospelosti to nepatrí. Hlavne, keď sa venujem lifestylu a prednášam o témach ako meditácia či sebapoznanie.

A tak som si povedala dosť, musím s tým konečne skoncovať. Poňala som to ako výzvu, ale stále sa mi nedarilo prestať.

Bolo to v čase okolo mojich 32. narodenín, keď ku mne počas kurzu podišiel učiteľ tanca Charlie a pokojne mi povedal „nehrýž si prsty“.

„Keď ja neviem prestať, hrýžem si ich odjakživa.“

„Aj ja som to robil a až po štyridsiatke sa mi podarilo prestať. Nepodarí sa ti no zo dňa na deň, chce to trpezlivosť. Ja som mal vždy po ruke pilník a keď som mal nutkanie hrýzť, namiesto toho som si nechty upravil pilníkom. A postupne to prišlo. Najprv bol jeden necht neohrýzaný, potom dva, tri. Tešil som sa aj z malého pokroku a nakoniec som prestal.“

To znelo ako super návod! A ja som potrebovala návod, konkrétnu praktickú radu ako na to, a nie iba neustále napomenutia „nerob to, prestaň, fuj“. Charlie ma navyše povzbudil, že si myslí, že keď som zvládla pobyt v tme, tak toto bude pre mňa hračka. Mám podľa neho pevnú vôľu, len na to musím ísť postupne.

„Aj malý pokrok je pokrok.“

Nalakované po 15 rokoch

Viac mi nebolo treba. Dala som na Charlieho radu a na pracovný stôl som si položila manikúru. Trčiacu kožku som odstrihla, nechty zarovnala pilníkom okamžite ako sa objavila nejaká nerovnosť. Musela som konať rýchlo, aby som si prsty opäť mimovoľne nedokatovala zubami. Občas som si ešte odkusla, ale počet zlyhaní sa postupne minimalizoval. Akceptovala som predsa výzvu a ja som hráč!

Nechty mi rýchlo rástli. Zapáčilo sa mi to. Povedala som si, že si ich nechám narásť na dlhšie. V minulosti som to síce nemala rada a ani kvôli klavíru to nebolo praktické, no povedala som si, že to skúsim a ak budú pekné, možno si ich aj nalakujem.

Bol 5. február 2019, keď som si po vyše 15 rokoch kúpila lak na nechty. Páni, ja som si nalakovala nechty! Kedysi sa mi to strašne nepáčilo, no zmena je život. A hlavne, ak ma to prinúti nehrýzť si kožku, tak si ich pokojne nalakujem hoci aj na oranžovo (neznášam oranžovú farbu). Nemôžete mať totiž pekné, dlhé či nalakované nechty a pritom krvavé zádery.

Dňa 14. februára som si nalakovala nechty na rukách na červeno. Historický okamih.

Bez emocionálneho nutkania to nepôjde

Rady typu „nalakuj si nechty takým tým odporne chutiacim lakom“ alebo “daj si rukavice” si môže každý strčiť za klobúk. Vyriešiť treba samotný problém, nie prekrývať ho a obchádzať. To je, ako keby som sa navoňala sprejom, keď smrdím namiesto toho, aby som sa umyla. Alebo, ako keby som mala nutkanie sa škrabať, ale zakaždým, keď sa poškrabem, by som dostala elektrošok (ako keď Cody v sit-come Krok za krokom dostával elektrošoky zakaždým, keď povedal „čéče“). Podstatné je začať NAOZAJ CHCIEŤ prestať.

U mňa to chcenie spustili tieto emócie:

• pocit hanby
• túžba mať pekné prsty a upravené nechty (napríklad v televízii, na verejných vystúpeniach)
• túžba prestať byť dieťaťom

Ktovie, aké emočné spúšťače to boli alebo budú u vás. Je to však potvrdené odborníkom, že „pokiaľ je motivácia len racionálna, ale chýba emocionálne nutkanie, potom je veľmi ťažké prekonať sa“. (Zdroj: Rozhovor s klinickým psychológom a psychoterapeutom na Aktuality.sk)

Ešte nemám vyhraté

Špičková odborníčka na reč tela Monika Stehlíková z BodyTalks hovorí, že ohrýzanie nechtov môže byť prejavom vnútorného napätia. To znamená, že hoci prestanem s ohrýzaním, skutočná príčina problému – vnútorné napätie – môže ostať naďalej nevyriešená a neskôr sa môže prejaviť inak. U mňa, ako pozorujem, častejším škrabaním hlavy.

„Ak sa človek rozhodne zbaviť sa takéhoto zlozvyku, je dobré pridať zároveň niečo iné – pohyb, šport, dýchacie cvičenia alebo niečo expresívnejšie, napríklad tanec, pri ktorom človek odvedie napätie z tela. Keďže pri ohrýzaní ide primárne o dotyk, pridala by som aj viac dotykov, napríklad hladenie alebo príjemnú masáž,“ dodáva Monika.

V hlave mi vŕta, či sa mám snažiť zvýšené napätie eliminovať alebo ho akceptovať a zmieriť sa s tým, aká som.

„To nie je správne položená otázka. Za každým zlozvykom je totiž príbeh. Skôr sa treba seba samého spýtať, prečo je vo mne napätie, či ma tá dávka napätia podporuje alebo obmedzuje. Nemali by sme sa na to pozerať z pohľadu, či to chcem alebo nechcem, či je to dobré alebo zlé. Tým sa v konečnom dôsledku iba hodnotíme, čo opäť spôsobuje napätie,“ vysvetľuje Monika.

Summa summarum

Rady ako prestať s ohrýzaním prstom by som zhrnula takto:

• nájsť v sebe odhodlanie, ideálne založené na emocionálnom nutkaní
• mať vždy po ruke manikúru (najmä nožničky, klieštiky a pilník), ideálne je položiť si to na pracovný stôl
• mať vždy po ruke mastičku na kožku okolo nechtov, ktorá prípadné okusance zregeneruje a tiež chráni pred vysušením kože, čo je najčastejšia príčina nových záderov; mne sa osvedčili najmä ochranný balzam od oriflame, mastička pre horolezcov climb on lotion bar (neuveriteľne rýchlo zotaví kožu) a obyčajná nechtíková masť Fytotéka (pozn. nejde o sponzorovanú reklamu ani affiliate linky, odporúčam vám to, lebo som o týchto produktoch presvedčená, že sú super)
• určiť si motiváciu, métu (napríklad u žien nalakovanie nechtov)
• tešiť sa z každého malého pokroku
• nehnevať sa na seba za prípadné zlyhanie
• pochopiť príčinu (príbeh) ohrýzania
• pridať do života viac aktivít (meditačných alebo expresívnych) na odvedenie napätia z tela
• pridať pozitívne dotyky (hladenie, masáže)

Veľa šťastia!

Škody napáchané za desiatky rokov, napríklad zhrubnuté ložiská nechtov, už asi úplne nenapravím, ale podstatné je, že som ohrýzanie prstov napokon zastavila. Myslela som si, že sa mi to nikdy nepodarí a napokon to vôbec nebolo také ťažké. Ak máte alebo ste mali tiež tento zlozvyk, budem rada, ak sa podelíte o svoje rady a skúsenosti v komentároch.

Zvažujete trek v Himalájach? Nie je to také ťažké. Podrobný návod, ako na to, nájdete v mojej cestovateľskej príručke Krok za krokom po Himalájach