Tip na tento článok prišiel od mojich kamarátok. Pýtali sa, ako som riešila všetky tie „ženské veci“ počas cestovania a dlhých trekov v Himalájach, a nabádali ma, aby som o tom napísala článok. Moja odpoveď znie, a tým dosť neohrabane prezradím aj pointu, že „nijak špeciálne“. Jednoducho nerobím z komára somára. Prinajmenšom nie v tejto veci, čo sa nedá povedať o všetkých oblastiach môjho života. Asi máme svojich „somárov“ každý niekde inde…
Poraďme si navzájom
V každom prípade, zamyslela som sa nad tým hlbšie a tu je výsledok. Je to jeden z článkov, ktorí by mali muži prestať čítať presne na tomto mieste. Ááá vlastne, nie. Každý muž má predsa mamu, sestru, frajerku, manželku…
Hneď na úvod chcem alibisticky podotknúť, že svojím článkom určite nevyčerpám, ani nevyriešim chúlostivú otázku ženských problémov na cestách. Môžem len prispieť svojou skúsenosťou a povedať, ako to mám ja. Každá žena je iná a práve vďaka tomu si vieme navzájom poradiť. Tak neváhajte a prispejte (dole v komentároch) svojimi tipmi a skúsenosťami. Tie moje sa budú vzťahovať na cestovanie ako také a na dlhší treking.
Zdroj: www.istockphoto.com/stefanamer
Menzes vo výškach a dĺžkach
Mala som to „šťastie“, že „moje dni“ mi pripadli na viacero himalájskych trekov. No úprimne povedané, nikdy ma to nenaštvalo a nepovedala som si, ježíííš akurát teraz? Ja sa vždy poteším, keď dostanem svoje dni a poviem si, aké super, že som zdravá a je to tu zas! Takže si nabalím svoje hygienické potreby a idem. Nikde v Himalájach som s tým nemala problém. Kráča sa tam z dediny do dediny, všade sú toalety a hoci ubytovanie je extrémne jednoduché, skoro všade bola (za príplatok) aj sprcha alebo aspoň bucket shower, čiže vedierková sprcha. Práve tú som si obľúbila najviac. Funguje to tak, že vám dajú vedro teplej vody a jedno malé vedierko, ktorým sa oblievate. Cítim sa pritom trochu ako Robinson Crusoe či tak nejak, ale je to zábavné a príjemné.
Kratší ako obvykle
Sprchu počas trekov nemávam každý deň, a to ani vtedy, keď mám svoje dni. Väčšinou len raz-dvakrát. A teraz si hovoríte, ale veď menštruácia trvá približne päť dní. Ostatné dni si sa, Marta, nesprchovala? Nuž, v Himalájach som mala menzes trochu iný. Kratší. Najvyššie miesto, kde ma to doposiaľ „chytilo“, bolo už dvakrát vo výške približne 4900-5000 metrov, trvalo to len nejaké dva dni a bolo po všetkom. Neviem čím to je, či a ako to súvisí s nadmorskou výškou a či to mám tak iba ja alebo aj iné ženy. Naozaj netuším. Ale takto to bolo. A práve preto resp. vďaka tomu ma to v podstate nijako neobmedzovalo. Až na jednu vec…
Opuchy ako ropuchy
Jedno ráno počas výstupu na šesťtisícovku Mera Peak som sa zobudila opuchnutá a škaredá ako ropucha. Čím to bolo? Dodnes neviem naisto, no zrejme kombináciou viacerých faktorov. Šerpa vravel, že to bolo tým, že som si umyla tvár v studenej vode z ľadovca. Veru, bola dosť kalná, ale dedina nemala „vlastnú“ tečúcu vodu. Po druhé, mohlo ísť o príznaky výškovej choroby, lebo skutočne ma v tej výške pobolievala hlava. Po tretie, u niekoho sa takto prejavuje alergia na zimu. Po štvrté, menštruácia. Ako obluda som vyzerala zhruba 24 hodín, potom sa to, našťastie, zlepšilo. Bol najvyšší čas, lebo sme sa blížili do záverečnej, najťažšej fázy treku, teda do High Campu a následne na vrchol Mera Peak (6461 m).
Trampoty a opuchy vo výške 5000 metrov. Aj po rokoch je mi zle sa na to pozerať…
Nejako bolo, nejako bude
Ale moje (dva) dni ešte neskončili a to ma trochu znepokojovalo. V poslednej fáze výstupu je totiž skupina naviazaná na lane a v mačkách s čelovkami kráčame v zástupe ako trpaslíci s lampášmi. V takejto situácii si odbehnúť (či už na záchod alebo vyriešiť ženské záležitosti) je dosť ošemetné. No povedala som si, že „nejako bolo, nejako bude“. Nie som predsa prvá žena v horách. Keď bude treba, tak sa odpojím rovnako, ako ten, kto bude potrebovať odbehnúť „len na vécko“. A hodila som to za hlavu, viac som sa nad tým nezamýšľala. Navyše, krvácanie slablo a už som vedela, že to bude OK.
Oveľa nepríjemnejšie bolo nakoniec čosi iné. Svoj biologický odpad som dala do vrecka a všetok náš odpad od nás v najvyššom tábore vyzbierali „šerpovci“. Pri výstupoch na himalájske štíty (peak climbing) sa totiž za odpad skladá depozit a všetko, čo sa do hory vynesie, musí sa aj zniesť. Lenže nenapadlo mi, že v mojich odpadkoch sa bude ešte ktosi prehrabávať a preberať plasty od zvyšku, počítať a „deklarovať“ z čoho koľko som vyhodila. Chudáci chlapci…
https://www.istockphoto.com/SvetaZi
Čo je najlepšie použiť
Ja používam klasické vložky a v minimálnej miere tampóny. Niektoré turistiky a cestovateľky si pochvaľujú menštruačný kalíšok, ktorý sa vymieňa podľa potreby 2-3x za deň a raz za mesiac sa vyvarí vo vode. Počas cestovania to môže naozaj pomôcť a najlepšie na tom je, že človek nevytvára zbytočný odpad. Lenže napríklad počas spomínaného výstupu by to až také praktické nebolo, lebo človek je na nohách dlho a nemá ani kde kalíšok umyť. Počas takéhoto treku sa mi zdá kombinácia viacerých hygienických potrieb ako celkom rozumné riešenie.
Cikanie „na verejnosti“
Ak ešte vládzete čítať tieto naturálnosti, tak vedzte, že ideme do tuhého. Milé ženy, sú krajiny, kde je sukňa nad zlato. Ja som to zažila napríklad v Nepále, v Laose, ale platí to o Ázii všeobecne. Stávalo sa, že autobus v rámci prestávky nezastavil pri moteli, ale len tak na kraji cesty uprostred ničoty. Všetci cestujúci sa potom rozpŕchli a každý si našiel svoje stebielko trávy. Takže, ak nechcete ukazovať svetu holú ricku, zíde sa vám (dlhšia) sukňa.
Pred pár dňami na mňa „vyskočila“ reklama na internete – dve Američanky vymysleli nohavice so zipsom „tam dole“. Zatiaľ ma tento vynález príliš neoslovil a mám pocit, že buď sa vôbec neuchytí alebo prinajmenšom bude potrebovať ešte prepracovať. V každom prípade, je to zaujímavý nápad. Viem si predstaviť, že v extrémnych situáciách (lezenie na ľade, vysokohorská turistika) by mohol nájsť využitie.
S véckovou témou sme ešte neskončili
Ďalšia technologická a o niečo známejšia vychytávka je Kula cloth, teda antimikrobálna utierka ako ekologická náhrada k toaletnému papieru. Tomuto som tiež neprišla na chuť. Keď vidím, ako sa to niekomu hompáľa zavesené na batohu, akoby som tam videla aj tú neviditeľnú textovú bublinu „aha, týmto si utieram…“ Samozrejme, vreckovky pohodené v prírode sú horor. Ale myslím si, že existuje aj zlatá stredná cesta.
A aby som dala tejto pasáži primeranú bodku, tak vám poviem, že najhoršie, čo som v tejto véckovej téme zažila, bola Čína. V Pekingu mali také verejné záchody, že ste vošli do miestnosti, ktorá mala uprostred štyri diery, ktoré neboli ničím oddelené. So svojou spolucikajúcou by ste si tak pokojne mohli zahrať karty. Počas dlhších presunov po krajine sme zasa zastavovali na miestach, kde boli záchody také špinavé, až ma napínalo. Diery tu síce aspoň oddeľovali meter vysoké priehradky, ale čupieť ste museli nad takou kopou výkalov, že to ste ešte nevideli.
Čína bola úžasná, ale tie ich záchody… eine große Katastrophe
Maľovátka do lesa (ne)patria
Poďme to ukončiť niečím pekným a príjemným. Maľovanie sa! Niektoré baby sa cítia previnilo, ak si do hôr vezmú maľovátka. Sú totiž ľudia, ktorí to zatracujú a hovoria, že maľovátka do lesa nepatria a treba byť prirodzený. Počas štúdia v USA nám jeden profesor, ktorý sa venoval téme „fake-ovania“, povedal, že oboje je v určitom zmysle fake. Aj to, keď sa žena maľuje a zakrýva svoju „pravú tvár“, aj to, keď sa nemaľuje, lebo chce byť za každú cenu prirodzená.
Ja sa pýtam, aký je rozdiel medzi mestom a lesom? Okoloidúceho v meste rovnako nezaujíma či som namaľovaná, ako to nezaujíma diviaky v lese. Takže, každá nech sa zariadi podľa svojho vnútorného pocitu a nerieši, kto si čo myslí. Pokojne nech si dá aj rúž, ak má pocit, že tým bude lepšie vyzerať na fotke. Do hôr predsa ideme všetci mentálne oddychovať a to sa dá s make-upom aj bez make-upu.
Chcete sa pridať na trek v Himalájach? Mrknite dátumy pre rok 2023.
Hľadáte nenáročnú, no krásnu túru v Malých Karpatoch? Mám pre vás 7 tipov od zaujímavých a inšpiratívnych ľudí.
Chystáte sa do Himalájí na vlastnú päsť? Poradím vám v cestovateľskej príručke  Krok za krokom po Himalájach. Tlačená kniha je už vypredaná, dostupná je ešte v elektronickej (PDF) verzii tu. |
Slávka
23 januára, 2023Bože, Marta, toto je pecka. Túto tému mám ja v hlave nonstop, veď vieš, že vkuse niekde behám.
Áno, pri cestovaní v Nepále, Indii, je to oštara, mať menzes, ale to mi nikdy nejak veľmi nevadilo, lebo presne som mala väčšinou dlhú sukňu. Tú som mimochodom zbožnovala po tom, čo som sa ocitla na verejnom wécku v Indii, kde boli len také prepášky medzi jednotlivými “záchodmi”, rozumej diera v zemi :). Lenže tie boli vysoké asi tak 50 cm. Všetky Indky čupli a bolo, ja som ukazovala svoju holú riť a všetky sa mi riadne smiali. Odvtedy som nosila už len dlhú sukňu :))
Ale ako problém vnímam presne treky, nedajbože naviazaná na lane celý deň, v sedačke, alebo aj dlhšie, celodenné lezecké výstupy v Tatrách. Ale život je lajf a treba sa naučiť, ako s tým žiť, a nie si robiť starosti. Ja som si zvykla robiť to tak, že ak viem, že idem na celodenné lezenie, kde naozaj nebudem mať možnosť si tampón, alebo vložku vymeniť, použijem tampón a aj vložku, čím zabezpečím, že keď sa tampón naplní, zvyšnú krv zachytí aj vložka. Tým zabezpečím to, že “nepretečiem”. Asi to nie je úplne najhygienickejšie, ale nemám iné riešenie a celkom som si na to zvykla. A zase ten deň dva to moje telo zvládne. Keďže som psíčkar, mám v každom vrecku sáčky na hovienka, ktoré používam na použité tampóny a vložky, ten potom šupnem do batohu a doma vyhodím. Ak som dlhšie mimo civilizácie a neviem, či bude možné sa osprchovať, snažím as nosiť aspoň hygienické vlhčené utierky, ktoré tiež nosím v hovienkovom sáčku a keď sa niekde po ceste dá, vyhodím ich. V horšom prípade si ich nosím v batohu počas celého výletu a zahodím až na konci.
Kedysi som sa tiež hnevala, že dokelu, prečo práve teraz, ale už to nijak neriešim, viem sa zariadiť, tak, aby mi aj s menzesom bolo na výlete fajn 🙂
Marta Rajková
24 januára, 2023Vďaka Slávka, že si sa zapojila a potvrdila dôležitosť sukne na cestách :))
Zuzi
24 januára, 2023Marti super článoček a veľmi inšpiratívny. Hlavne myšlienka že sa tešíš keď dostaneš, ja som to mala dlhé roky inak no v poslednej dobe sa tiež na menštruáciu pozerám z tohto pohladu. Keďže som v Ázií ešte nikdy nebola tak info s dlhou sukňou je veľmi hodnotná- asi si teda nejakú zadovážim ale asi až na mieste 😀 po zmonitorovaní situácie.
Ale chcela som prispieť inou informáciou 😀 ako som doma povedala priateľovi že chcem ísť na trek do Himaláji, hneď sa ma pohotovo spýtal že ako, kde a kedy budem riešiť svoje časté kakanie :D. Áno naozaj často chodím na velkú hneď ráno keď sa zobudím, potom asi o hodinku znova po káve, potom po obede keď sa najem buď idem hneď alebo musíme vždy chvílku počkať a potom ísť z reštaurácie alebo z domu- podla toho kde sme obedovali a potom samozrejme ešte ďaľší krát večer :D. Od vtedy mi toto ide hlavou, že vlastne vážne 😀 to bude zaujmavé na viac dennom treku. Ale z behov a turistík som zvyknutá svoju potrebu riešiť aj pod holým nebom, keď sa nedá inak. A keď som naviazaná na lane, tak akoby to moje telo nejak vedelo a väčšinou si vystačí len s dvoma potrebami za deň- ráno pred lezením, a večer po odviazaní z lana. Možno mám nejaký obdobný mechanizmus ako Pavlovove psy 😀 hneď ako sa naviažem na lano moja biologická potreba si dá prestávku a hneď ako sa z neho odviažem sa aktivuje 😀
Čo sa týka menštruácie na miestach kde sa nemôžem osprchovať využívam vlhčené utierky- ja viem odpad.. len si vravím že pre mňa je to psychicky omnoho príjemnejšie byť čistá aj napriek vytvorenému odpadu ako ísť v nepohode a stále sa kontrolovať. Inak raz na dlhom lete sa mi stalo že som dostala menštruáciu deň pred odletom, počas letu mi menštruácia skončila, a opäť začala/ pokračovala o dva dni neskôr- po prílete. Čiže tiež divná vec asi v spojení s dlhým letom, tlakom a možno časovým posunom? -neviem. A keďže ja vložky nemôžem tak ostávam verná tampónom, na dlhé turistiky si dávam preistotu tie najväčšie aby som náhodou nepretiekla.
A malovátka 🙂 ja si bez nich neviem predstaviť ísť behať, trénovať, trekovať, aspoň minimálne rúž musí byť, ale aby som ráno ušetrila čas vyriešim to ešte pred odchodom, návštevou salónu kde si dám zvýrazniť a nafarbiť obočko a mihálnice a ráno si už len spomínaný rúž nahodím 🙂 a trek sa môže začať 🙂
Marta Rajková
25 januára, 2023Čau Zuzi, vďaka za príspevok, pobavila som sa 🙂 Zrovna Ty tú sukňu v Nepále nebudeš potrebovať, lebo z mesta ideme rovno na trek. To, čo som písala o sukni (a rovnako aj Slávka v komentári) sa vzťahuje skôr na klasické backpackovanie po (rozvojových) krajinách, keď sa presúvaš busom dlhé hodiny a nikdy nevieš, kde bus zastaví a aké WC-podmienky tam budú :)) A to s tým dlhým letom je veľmi zaujímavé… ktovie čím to je a či a ako to súvisí s tlakom, a teda aj nadmorskou výškou v mojom prípade. To by ma fakt zaujímalo.