Asi fakt začnem písať denník. Možno len tak pre seba, nech sa mi to nikde nestratí. Možno len tak, aby som zo seba zložila to, čo netreba príliš dlho vláčiť. Napríklad ako tento muffinový blues.
Dnes ma vytrhli z pohody dve veci. Prvá bola dráma na našej ulici v Bratislave. Išla som práve do cukrárne kúpiť si po obede niečo sladké, keď som začula hádku. Z dvoch mužských hlasov jeden povedal niečo ako „zabijem ťa“ alebo „zabijem sa“. Neviem presne, ale čosi so zabitím tam určite bolo. Pripadalo mi to také odveci, že som si to najprv ani nevšímala. Akoby mi hlava hovorila, že sa mi to určite len zdá. O pár krokov ďalej však stála policajtka o niečo ďalej policajt. Sledovali to zdola. Takže predsa sa tu ide niekto zabiť. Strecha bola šikmá a pri pohľade na muža, ktorý sa tam vrtel, mi stŕpli nohy. Oči policajtky upreté do výšky akoby šepkali „prosím ťa, nerob to“. Pratala som sa kade ľahšie. Ak by predsa len skočil, určite to nechcem vidieť. Rozmýšľala som, ako strašne musí trpieť človek, ktorý si chce siahnuť na život. Musí byť totálne na dne. Zdeptaný, sklamaný na cimpr-campr. Priala som si, nech ho nejaká vyššia moc „učičíka“.
Keď som sa vracala s dvomi čokoládovými muffinmi, na ulici už boli hasiči a oveľa viac policajtov. Nevedela som, koho mám viac ľutovať. Či toho zúfalca, ktorý čupí na streche, alebo príslušníkov všetkých tých „zborov“, čo sa budú na jeho pád (možno) pozerať. Strašné. Vošla som do bytu a zakrátko sa ulica vyprázdnila. Chvalabohu, rozmyslel si to. Netuším, čo ho presvedčilo, no zaujímalo by ma, ako v takýchto situáciách policajti a hasiči postupujú. Čo dotyčnému hovoria, ako sa ho snažia dostať do kľudu.
Do kľudu som sa dostala aj ja, ale len nakrátko. Sadla som si k počítaču, aby som pokračovala v práci, no podľahla som distrakcii menom mobil a chytila ho do ruky. Často to robím už len zo zvyku. Asi to poznáte. Stal sa z toho akýsi tik. Ťuknem do mobilu, či neprišla správa, prezriem nové storky, browsujem, scrollujem, hoci vôbec nemusím. A tu hľa, vidím, že spoločnosť, pre ktorú som chcela pracovať spustila projekt. Podcast. Podcast, ktorý som im ja navrhla spustiť a ktorý som chcela moderovať. Vravela som im, že by sme mohli toto, hento, tamto… Dovtedy o tom ani nesnívali a teraz pozerám, že majú nový podcast. Moderuje ho ich vlastný zamestnanec.
Som príliš dôverčivá, príliš otvorená o svojich nadšeniach.
Neviem, či nie aj príliš hlúpa. No v každom prípade príliš sklamaná. Zjedla som aj druhý čokoládový muffin, hoci som mala v pláne nechať si ho až na zajtra.
