Na hlavu som si natiahla kapucňu a sadla si do zadného radu. Vždy som sedela vzadu. Najlepšie za stĺpom a čo najbližšie k dverám. Menovku som, samozrejme, nenosila. Snažila som sa byť neviditeľná najviac ako je to vo fyzickom svete možné. Bola som tam, aj nebola.
„Mhm, to poznám. Aj hento som už počula. Hnev, odpustenie druhým, ale hlavne sebe a tak ďalej. Na zopakovanie celkom fajn, ale nič nové,“ hundrala som po prvých prednáškach.
A potom to prišlo. Plakali sme. Všetci. Aj muži. Teda neplakali, ale nariekali. Dávno som nevidela mužov tak nariekať. Vlastne, nikdy. Odvalili balvan zo svojho srdca. Odlúpli hrubú tajnú vnútornú chrastu, pod ktorou bola stále živá bolesť, aby ju konečne, raz a navždy vyliečili.
Možno si vravíte, že Marta si zase ulietala na nejakých duchovných ezo-gebuzinách. Ale nie. Nie sú to žiadne čáry-máry. Sú to dnes už známe psychoterapeutické metódy. Prameňov nájdete veľa. A tiež omnoho kompetentnejších ľudí ako ja hovoriť vám o tom. Zhrniem len podstatu.
Naše životy formujú rôzne neviditeľné sily. Pozitívne aj negatívne. Tie druhé spôsobujú traumy. Môžu to byť udalosti z detstva či dokonca z prenatálneho obdobia, ktoré následne formujú celý náš život. A to nie je všetko. Existujú aj transgeneračné traumy. Kazia nám vzťahy, životy, všetko. Prenasledujú nás ako hladní duchovia, ktorých sa snažíme (dočasne) utíšiť všakovakými návykovými látkami a nelátkami.
Za pomoci šikovných – a celkom vážne rozmýšľam, či nie aj svätých – ľudí, sa toho dá zbaviť. Vrátiť sa k príčine. Načrieť do minulosti a… zmeniť ju. A tým aj svoju prítomnosť a budúcnosť.
Ale, že to budeme robiť na kresťanskom seminári, mi ani vo sne nenapadlo.
Keď som v posledný deň vychádzala z prednáškovej sály, mala som pocit, že sa vznášam. Robert nám dal na záver tri jednoduché rady. Povedal presne to, čo som v tom čase potrebovala počuť:
- Vedz, kto je tvoja osoba číslo jedna.
- Tvoje áno, nech je vždy áno a tvoje nie, nech je vždy nie.
- Kúp si diár a píš si denný harmonogram. To všetko ti pomôže udržiavať dobré medziľudské vzťahy.
A tak som prišla domov a vyskúšala to. Osoba, ktorá sa ku mne pravidelne „dobýjala“, sa opäť dožadovala okamžitej pozornosti. Nevyhovovalo mi to, a tak som povedala nie, hoci inokedy by som sa obetovala a povedala áno. „Veď ma potrebuje,“ dohovárala som si predtým. Moje nie sa jej teraz, samozrejme, nepáčilo, ale bola som pokojná a nič si nevyčítala. Otvorila som diár a ponúkla jej najbližší voľný „termín“. Ignorovala ho. Chcela sa rozprávať hneď. Ale to už nebol môj problém.
A tak je teraz moje nie naozaj nie a moje áno je naozaj áno.
Osobu číslo jedna nemám, ale je precízne namaľovaná v mojich snoch pestrých ako maliarska paleta.
Ak sa o téme chcete dozvedieť viac, odporúčam knihy od: Dr. Gábor Maté, Dr. Thomas Verny alebo filmy In Utero (2015) a The Wisdom of Trauma. Ak to chcete zažiť v kresťanskej verzii na vlastnej koži, teda lepšie povedané duši, tak odporúčam seminár Otcovo srdce pod vedením manželov Roberta a Vicki de Hoxar.
Ilustračný obrázok: Vectorjuice/Freepik.com
 Radi by ste sa pozreli do 9 krajín Ázie cudzími, presnejšie, mojimi očami? Prečítajte si moju novú knihu Cestuj srdcom, ktorú nájdete v tlačenej forme aj ako audioknihu na eshop.martarajkova.com. Myslím, že sa nebudete nudiť. 😉 |
