404 page

Keď príde Nový rok, ten náš januárový, máte skutočne pocit, že je nový rok? Ja teda nie. A zrejme ani príroda. Ani hviezdy a zverokruh. Dokonca ani ten čínsky.

Ilustračný obrázok: Freepik.com

Ázia oslavuje nový rok na jar

Babylončania oslavovali nový rok na jar a podobne si to dodnes zachovali mnohé ázijské kultúry. Konkrétne napríklad:

  • Irán – nový rok je podľa zoroastriánskej tradície v čase astronomickej jarnej rovnodennosti.
  • Thajsko a tuším aj Laos, Kambodža, Sri Lanka, Mjanmarsko a niektoré ďalšie časti juhovýchodnej Ázie – oslava nového roka, teda sviatku Songkran, je na jar, približne v polovici apríla, kedy Slnko vstupuje do súhvezdia Barana, teda prvého znamenia zverokruhu.
  • Nepál – oslava nového roka je každoročne medzi 11. a 15. aprílom, ale vysvetliť, prečo práve vtedy, je trochu komplikovanejšie, pretože nepálsky kalendár je mixom lunárneho a slnečného a majú aj iný letopočet. V Nepále sa aktuálne píše rok 2080.
  • India – tu sa to líši od štátu (provincie) k štátu, podľa toho či sa dané komunity riadia lunárnym, solárnym alebo lunárno-solárnym kalendárom, ale tak či tak je to vo väčšine krajiny v marci až apríli.
Moje Desatoro pre rok 2024

Oslava nepálskeho nového roka v meste Bhaktapur


Thajskí mnísi vás na nový rok poriadne pokropia ľadovou vodou pre zdravie a šťastie

V zime sa nič nezačína

A mohla by som pokračovať. Aj pre mňa sa skutočný, hmatateľný nový rok začína až na jar. Povedzme, že od jarnej rovnodennosti, kedy máme všetci „rovnako veľa svetla“ a na severnej pologuli už aj dlhšie dni. Do žíl sa nám vlieva život a mnohým sa citeľne zlepšuje nálada.

Takže mi pripadá dosť neprirodzené oslavovať nový rok uprostred hlbokej tmy, keď hibernuje nielen príroda, ale mám pocit, že aj naše mozgy. A preto logicky nemôžu fungovať ani novoročné predsavzatia. Nič sa totiž v skutočnosti nezačína. Všetko nebesky ticho spí, sní. Nič neklíči. Teda ani naše sľuby samým sebe nemajú na čom vyrásť. Nemajú živnú pôdu. Sú to len bohapusté kecy. Zima je čas konca, nie začiatku. Basta.

Popieram sama seba

Napriek tomu, keďže nemôžem úplne odignorovať, že som súčasťou západnej petardovej spoločnosti, ktorá oslavuje nový rok na Silvestra vyhadzovaním dukátov do vzduchu, negujúc všetko, čo som doteraz napísala, spísala som svojich 10 predsavzatí pre rok 2024. Nejak okolo troch kráľov mi totiž prišla duma do rozuma (asi preto, lebo „na tri krále, o krok dále“), že je veľa vecí, ktoré by som chcela v roku 2024 dosiahnuť. Tak som to sem spísala, keď už pre nič iné, aspoň preto, aby sme sa mohli v roku 2025 spoločne zasmiať na tom, koľko z toho sa mi nepodarilo. Moje pseudo-filozofické úvahy o utópii novoročných predsavzatí sa tým naplnia a vesmír bude opäť v rovnováhe.

Moje Desatoro pre rok 2024

  1. Napíšem novú knihu, nemusí byť vydaná, ale aspoň rozpísaná. Nebude to cestopis, ale viac zatiaľ nemôžem prezradiť.
  2. Presťahujem sa na pol roka do Španielska a naučím sa po španielsky aspoň na úrovni B1.
  3. Zlepším sa v tancovaní salsy a bachaty.
  4. Prestanem prokrastinovať. Ako? V podstate je to jednoduché. Sú na to všelijaké návody, ale podľa mňa kľúčová je vôľa, teda odhodlanie a sľub samému sebe, že začnem robiť čo treba. Lebo čím viac pred sebou tlačím nepríjemné veci, do ktorých sa mi nechce, tým viac mi dýchajú na krk.
  5. Som sama sebe tou najväčšou cheerleaderkou a prestávam sa spochybňovať. Možno to o mne neviete, ale som na seba veľmi prísna a kritická, čo ma zbytočne brzdí. Ak ste tiež perfekcionista, viete o čom hovorím. Prestaňte si škodiť!
  6. Zorganizujem trek v Nepále.
  7. Budem pravidelne cvičiť. Pohyb je odmalička súčasťou môjho života, ale občas to flákam. Pritom je to najlepšia droga a najlacnejší spôsob ako si zlepšiť náladu.
  8. Dávam si odstup od mužov (popravde dosť som unavená z ich kalerábov) a sústredím sa na seba a svoj rozvoj. Aj tak stačí, že si pustím Stephena Sancheza a cítim sa zaľúbená, aj keď nie som.
  9. Menej čumieť do mobilu (uff, toto bude ťažké, lebo som od toho dosť závislá) a viac písať. Ideálne rukou. A napríklad aj do zápisníka, ktorý mi darovala editorka Soňa Borušovičová na krste mojej knihy.
  10. Rozbehnem projekt, o ktorom vám teraz nemôžem nič viac povedať, ale je to môj veľký sen. A áno, súvisí s cestovaním.

Nech sa tak stane a.k.a. amen.

A vlastne… Keď sa nad tým zamyslím, týmto článkom vôbec nenegujem svoju skepsu voči „nášmu“ novému roku a novoročným predsavzatiam. Kým sa totiž pustím do realizácie svojho desatoro, možno bude už aj jarná rovnodennosť. Ibažeby som konečne fakt prestala prokrastinovať…

Pre viac čítaníčka odo mňa vám dávam do pozornosti moju novú knihu – cestopis s názvom Cestuj srdcom (9 krajín Ázie s blond vlasmi a batohom na chrbte). Zatiaľ má len spokojných čitateľov. 😉

Kampaň na donio.sk bola úspešná. Vďaka vám je moja nová kniha s názvom Cestuj srdcom a podtitulom 9 krajín Ázie s blond vlasmi a batohom na chrbte na pultoch kníhkupectiev.

Je to cestopis, ktorý spája moje osobné zážitky so zaujímavými historickými, politickými, geografickými či environmentálnymi faktmi. Takže sa (dúfam) nielen zabavíte, ale aj niečo nové naučíte. A ak vás inšpiruje k plneniu si vašich snov nasledovaním svojho srdca, tak sa tým splní aj môj sen.

Kniha má:

  • 9 kapitol (krajín)
  • 9 ilustrovaných máp
  • množstvo autorských fotografií
  • 256 strán
  • pevnú väzbu

Knihu nájdete na mojom eshope a tiež v Martinuse, Panta Rhei a ďalších menších kníhkupectvách.

Ja viem. Dnes ma celkom iste nenávidíš. Je to tá najhoršia možná konštelácia a beh je posledná vec, na ktorú si mala chuť. Ale vydrž ešte kúsok. Ide ti to super. A večer si dáme za odmenu poriadny relax.

Dnes behám lesmi. 12 kilometrov z Devínu popod Devínsku kobylu s prevýšením takmer štyristo metrov. Je to celkom iste najkrajšia trasa, akou som kedy bežala. Miestami ľutujem, že som si nevzala telefón. Ale kedy by si PreBoha fotila, Marta? V pätách ti bežia stovky ľudí a ty si predsa vysoko súťaživý typ. Toto si nemôžeš dovoliť.

Funím, funíš, funíme. Som rada, že nie som sama, kto po tomto hnusnom kopci iba kráča. Akonáhle sa kopec umúdri, opäť sa pustím do behu. V ušiach nemám hudbu, v hlave žiadne myšlienky. Len bežím a pozorujem. Obieham oranžové, zelené, červené tričká. Mňa obiehajú biele, modré. Členkové ponožky aj podkolienky. Legíny so vzorom, ktoré dokonale ladia s lesnou cestou, obyčajné kraťasy aj nebezpečne krátke trenky. Raz mám pred sebou veľký zadok, potom dve mužatky, starého, ale vytrvalého pána, párik, ktorý sa od seba neodtrhne, bežcov s dlhým krokom i takých, ktorí sotva odlepia chodidlo od zeme. Všetci sme iní, no jedno nás spája.

Milujeme týrať sa behom v prírode.

V tom sa za mnou ozve prásk. Obzriem sa. Pekne vypracovaný svalnáč sa potkol pár sekúnd po tom, čo som ho obehla, a vyváľal sa v hline. Traja naraz sa spýtame, samozrejme, všetci bežiac ďalej, či je v pohode. Prikývne a možno mu len zvyšujem kredit a všetko sa to stalo úplne inak, no on akoby ani nezastal a z toho váľania sa ihneď postaví na rovné a beží ďalej.

Poprcháva. Hromy-blesky nad nami udierajú, ale z mračien padá len osviežujúci poprašok. Luxusný výhľad na hrad a Dunaj. A ešte aj tenisky z recyklovaných materiálov, ktoré mám na sebe prvýkrát, lebo však sponzor poslal… sú brutálne pohodlné. Z najhoršej konštelácie je napokon tá najdokonalejšia.

Skončila som 33. z dvesto žien, celkovo 155. zo štyristopäťdesiat bežcov. Celkom v pohode na to, že mám v bruchu krámy a ružovú tabletku. Čas: hodina pätnásť a nejaké drobné. Vraj narodená v roku 1996… Chyba zapisovateľa alebo som naozaj v tom lese omladla o desať rokov? Dnes je asi všetko možné.

Konečne je večer. Plánovala som spať, ale pohodlné šaty, dobrá kamoška, šarmantný barman a pohárik kvalitnej whisky sú tiež fajn odmena.

Ilustračný obrázok: Freepik.com/gstudioimagen1

Ak tento mesiac nedostanem infarkt, tak viem, že po zvyšok života som v bezpečí.

Ja neviem, čo som svätému Petrovi spravila predtým, než ma vypustil na toto pozemské ihrisko. Prečo je to v mojom živote vždy iba hore a iba dole. Z extrému do extrému. Hluché obdobie, keď o mňa ani pes nezakopne, všetky dvere sú predo mnou zavreté a prežívam ako ryba na súši alebo ako žeriav vyťahujúci nohy z lepkavej bažiny, odrazu vystrieda obdobie, keď mám chuť zastaviť planétu. Deje sa všetko. A naraz. C.H.A.O.S.

Teším sa a zároveň volám Save Our Souls. Volám na záchranu mojej extrémnej duše pri španielskych love songoch, ktoré mi robia psychickú podporu (či prípravu?) na to, čo ma čaká v najbližších mesiacoch, a pri sviečke, čo mi tu horí zakaždým, keď niečo píšem. Niekto si čarbe pri víne. Ej, zahráva sa s ohňom! Ja radšej zapaľujem sviece. Školiteľ BOZP spred pár dní by so mnou asi nesúhlasil, ale podľa mňa majú stále bezpečnejšie plamene ako ohne tekuté.

Ale o čom som to…? Ahá. Chaos. Vždy som to tak mala a predsa som si nezvykla. V biatlone fatalít, v paralelnej dvojkombinácii „rozchod + výpoveď“ som šampión. Keď už si rozbíjam život, prečo nie na totálku. Alebo naopak: nájdem si novú prácu a ešte sa aj (čoskoro) presťahujem do novej krajiny. I keď, pravda, teraz trochu predbieham udalosti. O tomto som vám ešte nestihla povedať. To bude tou zbesilou rýchlosťou, ktorú môj život naberá.

A do toho tieto čudné dni. Zase z toho podozrievam nejaké ezo-čáry-máry. Mimochodom, ak ste nečítali Ezostredu, teraz je ten správny čas. A ak sa v tom niekto vyzná, nech mi povie, či je normálne za 24 hodín:

  • nastúpiť na zlú električku, odviezť sa do… a meškať prvý deň v novej práci
  • zabudnúť doma kľúče aj kartičku (ktorá mimochodom aj tak nefunguje)
  • dostať odmietavé stanovisko vo veci, na ktorej ste makali mesiac ako fretka
  • zistiť, že máte chybný pas, ale žiadny čas vymeniť ho
  • pokaziť aj najprimitívnejšiu úlohu, ktorú vám zveria.

Ak ma teda neporazí a svätý Peter na sekundu láskavo spomalí zemeguľu, čoskoro vám snáď prezradím, kamže sa to chystám. Juj, ale sa už teším! Aspoň dačo pozitívne v tomto patetickom ezonáreku, všakže.

Ilustračný obrázok: Freepik.com

 

 

Koľko článkov o veľkonočných tradíciách ste tohto roku čítali? Keďže nemáme covid, konečne je čas venovať sa aj super hot lifestylovým témam, ktoré píše – i keď v tomto prípade lepšie povedané už nepíše – život. Veľkonočné tradície. Články o Veľkej noci na mňa tohto roku vykúkajú pomaly aj z kľúčovej dierky. Ale musím povedať, že boli užitočné. Napríklad som sa dozvedela, že šibačka (korbáč) pochádza zo západu a polievačka (voda) z východu. Keďže sme naprostred, u nás sa to mixovalo. Už chápem, prečo moja mama pochádzajúca z východu žijúca na juhozápade, nechápala, že k nám chodili muži s korbáčmi, zatiaľ čo u nich len s vedrami.

 

Ale k veci. Videli ste ten nový klip? Mne nepripadá vtipný a už vôbec nie dobrý, ale budiš. Hip-hop je (podľa odborníkov) na to, aby reagoval na aktuálne témy. Sociálno-sieťovou verejnosťou v tieto dni rezonujú naše zvyky a ja s údivom čítam komentáre pod statusom známej slovenskej šperkárky. Klip podľa nej zosmiešňuje naše zvyky. Niektorí súhlasia, iní tvrdia, že nepochopila nadsázku, ďalší, že síce súhlasia, ale vzápätí sami seba poprú, keď napíšu, že video chcelo poukázať len na tých „zlých“ polievačov a šibačov, ktorí to preháňajú a páchajú na ženách násilie.

 

A ja sa len bavím, lebo všetci sa tvária, akoby mali patent na to, ako by to malo byť. Lenže túto veľkonočnú dilemu nevyrieši nikto z nás. Vlastne, áno. Jeden jediný to vyrieši. Čas. Pretože, kto pozná skutočný význam slova „tradícia“, ten vie, že to neznamená niečo konzervovať a ponechať na večné veky amen. Etnológ by povedal, že tradícia je výber. Vyberá si, čo si z minulosti ponechá. A keď sme už boli takí sprostí, že namiesto symbolického šibnutia či poliatia, ktorého pointou bola aj tak v prvom rade návšteva dievčaťa, sme si „vybrali“ výprask, hektolitre vody, smradľavé voňavky, peniaze a čokolády, tak nám treba!

 

Ja som napríklad neznášala, že keď som bola tínedžerka, okrem mojich spolužiakov k nám chodili “polievať” najmä starí dedovia. Zrejme, hlavne svoje hrdlá. Mala som chuť skryť sa ako tieto zajace na ilustračnom obrázku. Aj môj brat chodil polievať ku kadejakým starým tetkám, lebo sa to od neho očakávalo. On za to dostal aspoň prachy a čokoládu. Mne zostalo len trápno a smradľavý sveter.

 

Ale ako spieva Hana Hegerová: ako mladé dievča, už je to za nami.

 

A keďže ani ja túto dilemu nevyriešim, pridám aspoň pár svojich myšlienok

  • Deje sa presne to, čo sa má. Pomaly odchádza to, čo už (takmer) nikomu neslúži.
  • Všetci hudobníci (aj hip-hoperi) by si mohli tému trochu lepšie naštudovať, predtým, než o nej zložia nejaké veľdielo.
  • Tradície sú vzácne, nerušme ich a nekazme ich aspoň tým, ktorí ešte vedia, čo s nimi majú robiť.

Ilustračný obrázok: Starline/Freepik.com